Lusiania

Si v období väčšieho bádania ako sa Ti možno zdá. Nepociťuješ zmätok, pretože Ty väčšinou zmätok vôbec vnútri seba neregistruješ. Hľadáš sám seba, smer i cestu, vyčkávaš. Vyhľadávaš méty, ktoré potom považuješ za výučné stupienky rastu, ale vyčkávač. Rozmýšľaš, kam Ťa smerujú, hľadáš určený bod, pointu a s otvorenými očami pozeráš dopredu, v snahe zbadať, čo je tam pre Teba pripravené. Chceš sa vedome od každého bodu odraziť, hoci nevieš celkom kam, ale aspoň cieľ skoku v hrubom zrne cítiš. A to Ti dáva istotu, ktorú vyžaruješ okolo seba. Istotu, že všetko príde kedy má, treba len pozorovať značky pri ceste a správne včas odbočovať. Nikdy nekráčaš poslepiačky. Vždy, stojac pri jednom signále, situácii, vyzeráš dopredu ďalšiu. Ak ju zbadáš, ideš k nej. Neváhaš a veríš, že keďže ti skrížila cestu, bude isto tá pravá značka vhodná pre teba a tvoju cestu. Nechávaš sa prekvapiť, posúvať, neprerážaš si chodníček, ale ani si ho nenechávaš vopred prešliapať. Niekedy možno pridlho skúmaš v diaľke značky, nechce sa Ti pustiť prítomnú situáciu z rúk, aby si nestratil smer, nezablúdil. Plávaš rovnako bez majáku ako každý druhý. Ale neplávaš naslepo. Ako Kolumbus hľadáš Indiu, pretože vieš, že ju nájdeš a raz na nej budeš stáť, pretože si ju videl vo svojich snoch, ale môžeš svoju nohu položiť na celkom inú zem. Všetko závisí od prúdov kam vlastne doplávaš. Ty skalopevne veríš, že tie prúdy, ktoré nesú na pleciach Tvoju loď, sú tie pravé len ich treba ovládnuť, a raz sa Tvoj sen stane deja vu - skutočnosťou. Neber všetko ako skúšky, či učebné látky rozložené ako kvetináče na Tvojich schodoch do neba. Nie všetko je tu, vzniká a zaniká preto, aby nás to učilo. Ich zmysel pochopíš práve vtedy, keď s na dané situácie prestaneš pozerať očami námorného študenta. Môžeš zapadnúť prachom kníh, s pokazenou buzolou v ruke stojac nad rozpadnutou námornou mapou hviezd...