Lusiania

..."kvapky" čo mi dáva šéf. "Ja som si myslel, že týždeň po operácii už budeš fungovať", vyšlo z neho po tom, ako minimálne tri krát mikol plecom. Ticho sa jeho nápadu čudujem- nenachádzajúc slová. V utorok minulý týždeň som bola na operácii očí, v sobotu som prvý krát pozrela na svet (odlepila som si obväzy) a od na ďalší utorok (tento) som frčala 10 hodín pred kompom. "A to už je štvrtok, a ty ideš zase po 4 hodinách domov!" vyčítavo si mrmle pod nos, že mu ledva rozumiem. "Šéfe, upozornila som vopred, že lekárka doporučila maximálne 4 hodiny denne pozerať do počítača. Ja nevidím, chápeš? Nevidím do blízka, to nie sú dioptrie, že zaostrím, mne sa všetko rozdvojuje, rozštvoruje. Po štyroch hodinách ledva vidím pred seba." Mykne plecmi, že mám ísť PN. Tak ja si dobrovolne počas rekonvalenscencie kazím oči a ešte dostanem po ušoch.

Všetci moji kolegovia sú velmi vyťažení, a na môj projekt nemá vôbc nikto čas ani kapacity. Preto som chcela aspoň 4 hodiny denne zamakať, na úkor môjho zdravia, aby sa projekt nezrútil. Narozdiel od kreatívneho riešenia, ktoré je v kompetencii každého šéfa, dostanem vysvetlené, že nik okrem mňa to nemôže spraviť, ale že to chcú do piatku mať hotové. Moje návrhy riešenia, ktoré inak nie sú v mojej kompetencii, neprešli ani hlbším zamyslením. Na koniec som prišla s PN, žiaden projekt na svete mi za oči nestojí. A šéfko tiež prišiel s dierou do sveta. Prehodil projekt do inej pobočky, aspoň jeho začiatok (som si dokonale istá, že mi ho čo najskôr hodia naspäť, lebo tomu nechápe nik, len tí, čo projekt začali = ja). Takže teraz budú nekonečné telefonáty, že čo je toto a kde to je a kadiaľ to ide (robím stavebnú výkresovú dokumentáciu). Geniálne riešenie hodné majstra. Takže teraz budem hádam aj tri týždne PN, za 200,- Sk na deň. A je mi to jedno, lebo oči mám len jedny a aj tie spáelené od laseru.