Lusiania

Ako svet prichádza o básnikov, ma v prvom monente napadlo. Ale s malou obmenou - Ako svet prichádza o priateľstvá. Priateľstvá na pohľad čisté, obojstranné, navždy trvajúce a o to bolestivejšie, keď sa ukážu nečisté a falošné. To je ale zákon ľudstva, vlastnosť či ľudská podstata. Tak ako si všetci spomenú na Rómea a Júliu, a nik si nespomenie názov romantického filmu s happy endom, tak si človek uvedomí svoje miesto na zemi keď o niečo príde.

Neurážam sa, nehnevám sa, ja takéto veci ani nedokážem, zabúdam. Každý povie: "ale nezabúdam", ja však zabúdam. Pretože chcem. Viem, že všetko, čo človek prežil od narodenia, sa ukladá do sivých zákutí našej hlavy. Táto istota mi umožňuje dokonale zabúdať.

Jedného večera som bola, výnimočne, s kamarátkou si sadnúť. Neboli sme spolu dávnejšie, a tak sa naše stretnutie nieslo vo vlnách vzájomného popisovania noviniek a chválenia sa. Bol to pekný začiatok večera, ktorý sa mal razom zmeniť. Zavolal kamarát, s ktorým sme prežili nejednu akciu, aj s veselým koncom aj nie, a ktorého som nevidela veľmi dlho. Bol v meste a chcel ma vidieť. Dohodli sme sa, že sa ozvem len čo sa rozlúčim. Po 20 minútach volám. Po mojej otázke Kde si? odpovedá, že už išiel preč, lebo som sa neozývala. Postávajúc sama v húfoch ľudí na námestí, s odchádzajúcou kamarátkou na ceste domov, som mu s kyslím úsmevom povedala do telefónu, že mi pokazil celý večer a že všetko zpackal, a spýtala som sa ho prečo nemohol počkať, keď sme sa už dohodli. Zložil skôr než som stihla povedať čau.

Stojac s úsmevom, tento krát úprimnym, držala som v ruke telefón, predpokladajúc, že sa nám iba zrušilo spojenie. Zrazu ma z úsmevnej letargie vytrhla jedna z troch sms-iek, ktoré mi mali doklincovať večer:

"Mimochodom na budúce sa skus ozvať včas a tie sprosté reči si nechaj pre kolegov, lebo na budúce ťa nemusím ani pozdraviť."

Nemá prekvapená tvár priam trčala z ružových tvári spievajúcich s Janou Kirschner na námestí. Teraz prišla moja odpoveď: "Predpokladám, že si to myslel rovnako s vtipom ako ja, lebo tvoje nepozdravenie by bolo prejavom obmedzenosti..."

"Mne tvoj monológ nepripadal veľmi vtipný a celkom som sa tešil, že sa uvidíme! Ale život nie je jednoduchý."

"Sám si sa rozhodol situáciu ohodnotiť, v čom ti nebránim. Čo sa ti zdalo je tvoj pohľad. Nezávisím od neho ani si pomocou neho robim svoj."

"OK, ja mam pocit, že je to škoda. Možno sa uvidíme next time :-) ."

Maybe not, pomyslela som si. Ako rana z jasného neba, facka od usmiateho človeka, nečakaný nôž v chrbte. Priateľstvá môžu byť všelijaké. Naše úsmevy, ktoré som považovala za úprimné, boli papierom v plameni pokrytectva. Pohľad skrýval faloš, pretvárku, závisť, lož i žiadostivosť, ktorá nikdy nebola naplnená. Teraz to viem, a viem, že som to nikdy nechcela vedieť.

Zabudla som, rovnako ako sa nikdy nevráti list spadnutý do kanálu pri ceste. Svet prišiel o dvoch ľudí, ktorí sa nepochopili a nikdy sa ani nemali. Múr stojaci z rozdielnosti postojov v priateľstve sa nebúra, sa zvyšuje. Môže sa len domurovávať vyššie, nie búrať. A tak som zamurovala posledné okno smerujúce do vnútra vymysleného priestoru priateľstva, založenom na špine, aby mi do komôrky môjho vnútra už neprenikal smrad a temno odpadkov. Nehnevám sa, stojac rukami na neexistujúcom okne, počujem nejaké kriky z druhej strany a smejem sa. Smejem, pretože mňa sa to netýka.