Lusiania

Starý dom. Ponechaný v stave, v akom ho zanechala malá zhrbená mamka.

Kuchyňa s malým kredencom, za oknom vitríny kreslené obrázky svätých. Vedľa postele, na kredenci, ošúchaná, tisíc krát do rúk zobraná a kŕčovito žmolená pri tichých modlitbách - biblia. Kedy som mala tej odvahy a nazrela dnu, našla by som do čierna zamastené strany, so svetlosivým vyprašivelým textom prosiacim o odpustenie.

Stará mať v tomto dome dožívala. Stratila sa náhle, ale pečať vyrytá do tela domu tu bude navždy. Na miesto umývadla lavór, mydlo, uterák prevesený cez okraj. Ešte sú na lavóri čiarky, zahnedlé kruhy po vode. Všetko dýcha prachom, tuchlinou, šerom, tichom. Len posteľ vyzerá ako by ju dnes ráno niekto opustil. Skvie sviežosťou. Cez peľasť je prehodený svetrík, svetlozelený, žiarivý, veselý.

Na vešiaku v kúte visí starý kabát a nákupná taška. Tá drží svoj tvar, akoby v nej ešte stále bol nákup. Tie nekonečné roky, tie tisíce kilometrov, ktoré prekonala v trasúcej sa ruke starkej, zanechali v nej odtlačky chleba, masla, slaniny....

Na zemi v obývačke leží kufrík so šitím. Sú tam ihly čo pamätajú vyšívaný hrubý obrus v kuchyni, nite čo pomáhali zaštopkať dedkovi ponožky. Teraz ležia v kufríku s obrázkami kvetov. Obývačka, čo nikdy neplnila svoj účel. Od smrti dedka starkú neprišiel nik navštíviť. Nebolo koho usadiť do vypucovanej obývačky s kruhovými pohármi z hrubého skla.

Televízor bol v kuchyni. Oproti postele. Malý, prenosný, čiernobiely. Zrkadlo v chodbičke. Koľkokrát sa doň stará mať pozrela keď išla do kostola? Uhladila biele vlasy, napravila svetlozelený sveter .... biblia. Nechcem doň pozrieť aby som namiesto svojej tváre nezbadala tú jej.

Zamkýnam dvere. Tichučko, čo najtichšie, aby som nevyrušila starkú pri odpočinku. Zaspala na posteli oproti televízoru s bibliou v ruke.