Lusiania

Aj keď si človek nevie predstaviť celkom do podrobností zákulisie a Silviine pocity, aspoň sa potešil, že sa nevzdala a vrátila sa späť sem, a píše. Nechcem povedať, že sa mi stalo to isté, to nie. Vrátila som sa pre jednu veľmi dôležitú vec. Zistila som ako to frčí na moderných a hlavne populárnych blogových serveroch. Nechce sa mi viac rozpisovať o tejto téme, ktorá je viac menej každému známa.

Teším sa, že tu budem môcť viac dýchať a slobodnejšie písať, o tom, čo ma na duši tlačí i teší. Sloboda, taká aká sa nikde nedá nájsť v príručkách a zákonoch, je silno zakorenená v každom človeku. Smutné je však, že burina "úspechu", snaha predierať sa vyššie, byť lepší a uznávanejší, celkom zarástla tie korene slobody, ktoré pre svoju existenciu potrebujú filtrovať vlhkosť zo vzduchu. Pod tým nánosom jemného ale ťažkého riečneho bahna vnútorný pojem slobody v človeku atrofuje, stráca na význame, tvare i sile. Potom sa človeku zdá, že to kde je postrkovaný, nútený niečo robiť, či vyjadrovať sa, je vlastne jeho políčko slobody. Je to však len ostnatým drôtom ohradené políčko chutnučkej prihnojenej trávičky, ktoré nemôže opustiť. A po čase sa ani nesnaží hľadať si cestu von z toho ohradeného štvorca. Pozerá len dolu pod nohy na stebielka trávy a hľadá si tie najšťavnatejšie byľky, aby mal lepšie ako ostatní. "Byť lepší ako ostatní, byť lepší  ako ostatní, byť lepší ako ostatní ... " zneje v ušiach ako bzukot múch nad mrcinou. Nie "byť sám sebou" . To je "klišé, ktorým sa nik neriadi". Za to človek utŕži posmech, vytlačenie zo skupiny, pohŕdanie, nepochopenie.

Nechcem povedať, že ja som práve tá, ktorá sa vždy a stále riadi heslom "buď sama sebou". Nedá sa to v tejto dobe, nedá sa to ak chceš žiť, nie živoriť, ak sa chceš usmievať na bábätko v kolíske a nie plakať nad ním v špinavom koryte. Ale som úprimná, za čím si stojím, niekedy až moc, čo škodí nie len druhým ale hlavne mne. Úprimnosť ruka v ruke kráča tŕním so slobodou a búrajú berlínske múry. Búrajú ich v hlavách ľudí a tlačia pred sebou sutiny zákazov, príkazov a vydierania. Na konci ich spoločnej cesty, ten koniec nepoznáme hoc ako by sme chceli, zhodia sutiny do prázdnej priekopy. Zaplnia ju a tak vytvoria zem, rovinu, prechod, most. Ak nájdeme ten most v sebe, budeme slobodní.

A ja som práve vykročila cestou, ktorú predo mnou razí sloboda s úprimnosťou.